Kráčal rýchlo a potichu. Snažil sa pôsobiť čo najnenápadnejšie. Ako zlodej, keď vykráda luxusný dom. Šiel cez mestský par a obklopovali ho vysoké stromy a kríky. Zvykol si tadeto chodievať, aj keď je to jedno z najnebezpečnejších miest v meste. Cez deň je plný vysmiatych detí a v noci doň vstupujú pochybné indivíduá. Na zemi ležia unavení bezdomovci, na lavičkách hlúčiky detí, ktoré ešte nedokončili základnú školu a o stromy sa opierajú zúfalci s fľašou toluénu v ruke dúfajúc, že ich problémy sa vyriešia sami.
Aj keď sa nebál, snažil sa nevzbudzovať pozornosť a nikoho si nevšímať. Zatiaľ tu nemal nikdy problém a dúfal, že to tak aj zostane.
Odrazu započul kdesi z diaľky slabý ston. Prudko zvrtol hlavu a privretými očami pozeral medzi stromy. Zbadal siluety pár chalanov, ktorí sa nad niečím skláňali. Keď sa lepšie pozrel, rozoznal ležať na zemi ďalšieho chlapca. Traja na ňom ležali a on sa zdesene pozeral okolo seba. Tvár mu naberala zvláštnu farbu až sa zdalo, že nedýcha.
Nevedel čo má robiť. Vystrašene sa pozeral na partiu chalanov. Mal by tomu chlapcovi pomôcť? Asi by to nemalo význam. Nezachránil by ho a dostal by nakladačku aj on. Čo ale má robiť?
Chlapec ležiaci na zemi sa pozeral po celom parku a hľadal akúsi záchranu. Pochopil, že nemá význam brániť sa a len dúfal v nečakanú pomoc. Pohľadom zastavil na chalanovi, ktorý vystrašene stál pred ním. Stál a pozeral sa.
Jeho pohľad mu vyrazil dych. Bol plný strachu a túžby ujsť z tohto sveta. Ešte pár sekúnd stál a nemo hľadel, kým sa jeden z násilníkov neotočil.
Nie je to moja vec, nestojím o problémy, pomyslel si nakoniec a ešte skôr ako stihol neznámy čokoľvek povedať, pustil sa behom preč.
Celý vyvedený z rovnováhy vyšiel z parku a kráčal po nočnej ulici. Srdce mu bilo divoko ako nikdy a hlavu mal plnú myšlienok. Mal sa zachovať inak? Čo mal v tej chvíli robiť? Stále sa mu vracala tvár toho chlapca...

O polhodinu sa vracal naspäť po tej istej ceste. Park sa rozhodol obísť, no zbadal pri ňom stáť sanitku a policajné auto. Tá bitka, ktorú videl bola asi naozaj vážna, napadlo mu. Musel sa ísť pozrieť, ako to tam vyzerá. Presne na mieste, kde videl postavy bolo niekoľko policajtov. Sanitka akurát odchádzala, zraneného mali už zrejme naloženého. Nevidel tam však nikoho z mladíkov, ktorí chalana mlátili.
Rozmýšľal, či je dobrý nápad ísť tam. Strašne ho zaujímalo, o čo vlastne išlo a cítil zodpovednosť povedať policajtom, čo videl. Možno je jediný svedok, ktorý môže útočníkov usvedčiť. Následne si však uvedomil jeden detail. Videl trestný čin a neohlásil to – tým pádom sám spáchal zločin. Asi by sa do toho naozaj nemal starať. Predsa sú to ich problémy. On bol iba v zlom čase na zlom mieste.
Kráčal stále pomalšie a pomalšie. Každým krokom mal zo seba horší a horší pocit. Svedomie ho zožieralo. Ako môže byť taký zbabelý? Ako mohol nechať toho chlapca, nech ho len tak bijú?
Odrazu zastal. Neklame ho zrak? S otvorenými ústami pozeral na postavu pred sebou. Asi sedemnásťročný chalan fajčil cigaretu pod lampou. Tú tvár v živote nevidel, no oblečenie dobre spoznal. Tepláky, o dve čísla väčšie tričko a neónová šiltovka. To on bol jeden z útočníkov! Len tak tu postáva a fajčí cigaretu! Vôbec sa nebojí, že ho odhalia?
Bezstarostný pohľad, odmeraný výraz v tvári. Stačilo, pomyslel si náhle. Dosť bolo utekania.
„Hej ty!“ vykríkol. Chalan si ho až teraz všimol. Nezdalo sa, že by ho to nejako prekvapilo. Uprene sa naňho zahľadel a na chvíľu rozmýšľal, či to, čo vidí v jeho očiach je naozaj odmeranosť, alebo skôr smútok.
Pribehol k nemu pod lampu a nahnevane sa rozkričal: „Videl som ťa, videl som, čo si urobil!“
„Nič som nespravil, tak si daj odchod!“
Negatíva z celého dňa, výčitky svedomia, že mohol dobitého chlapca zachrániť – to všetko sa v ňom odrazu nahromadilo a vyústilo to do obrovského hnevu. Ako si dovolí klamať?! Natiahol na neho ruku a z celej sily mu vrazil. Chalan sa zapotácal a cigareta mu vypadla z ruky. Určite to nečakal, no stihol sa vyhnúť kopačke, ktorá nasledovala na dorazenie. Prestrašený sa rozbehol preč. Ešteže si dnes nevzal rifle ale tepláky – utekal rýchlejšie
Keď videl ako chalan pred ním zutekal, nepokúšal sa ho dohoniť. Nemal na to chuť, kondičku, ani rýchlosť. Celý červený kráčal smerom k policajtom, ktorí akurát zrejme dokončovali svoju robotu a chceli odísť. Zastavil ich.
„Čo sa tu stalo?“ spýtal sa.
„Do toho ťa nič,“ odvetil policajt. Nemal chuť sa s nikým baviť.
„Čo sa stalo tomu chalanovi, ktorého zmlátili?“
„Koho tu zmlátili?“ nechápal policajt. „Nejaký magor sa tu pohádal s frajerkou a tá ho bodla do brucha. Ešteže boli okolo chalani, ktorí zachovali chladnú hlavu a pomohli mu. Ktovie čo by s ním bolo, keby sa naňho vykašľali a starali sa o svoje.“

Blog autora - » modrepero.blogspot.sk/...

 Vymyslený príbeh
Komentuj
Napíš svoj komentár