„Dáš si ešte špekačku?“ spýtal sa pokojne muž v čiernom pracovnom oblečení. Sedel na jednoduchej drevenej lavičke a v ústach mal fajku. Uprene hľadel na malého chlapca pred sebou. Mohol mať sotva šesť rokov. Delil ich od seba slabý oheň, ktorý horel najjemnejšie ako sa len dalo, akoby nechcel narušiť pokojnú atmosféru lesa.
Chlapec pokrútil hlavou a hlasno si zívol. Pozrel sa unavenými očami na muža a spýtal sa: „Prečo mi nechceš povedať, kde to sme?“
Muž sa usmial a potiahol si z fajky... Vyfúkol obláčiky dymu, ktoré stúpali k nebu, pokiaľ ich nepohltila hustá tma. Na chvíľu sa zahľadel kamsi do neznáma a potom odvetil: „Na tom predsa nezáleží.“
Muž si znovu potiahol a z dymu urobil niekoľko nepravidelných krúžkov. Chlapca to rozveselilo a užasnuto ich sledoval. Keď muž videl, že to chlapca pobavilo, niekoľkokrát to zopakoval.
„Nie je ti zima?“ spýtal sa. „Ak chceš, môžeme ísť dnu.“ Ukázal prstom na chatku, ktorá stála neďaleko nich. Chlapec pokrútil hlavou.
„Aspoň ti donesiem deku,“ navrhol. Odložil fajku vedľa ohňa a chcel vstať, no chlapec ho zastavil: „Nie... Netreba...“
Muž vzal kus dreva, ktoré ležalo neďaleko a priložil ho do ohňa. Chvíľu mlčky sledoval ako ho obaľovali plamene a snažili sa ho zmocniť. Drevo však odolávalo. Až po chvíli začalo černieť a postupne horieť.
„Čo keby som zavolal mame? Aby sa o mňa nebála,“ povedal chlapec potichu a pozrel sa na muža veľkými očami. Ten sa nenechal vyviesť z miery a zdvihol zrak od ohňa so slovami: „Už som im zavolal. Vedia, že si v poriadku.“ Na chvíľu sa odmlčal. Vzal si fajku do ruky a spýtal sa: „Chýbajú ti rodičia?“
„Áno... Veď som ich nevidel celý deň,“ odvetil chlapec a zahľadel sa kamsi do neznáma.
„Páčil sa ti aspoň dnešný výlet?“ spýtal sa muž. Chlapec sa pokúsil o úsmev a prikývol.
„Kedy pôjdem domov?“ spýtal sa. Stále hľadel na nejaký vzdialený bod a vyzeralo, že tuho premýšľa.
„Ak všetko pôjde tak, ako má, budeš doma už zajtra.“
Chlapcove oči posmutneli. Ospalo sa pozeral na horiace poleno. Muž si potiahol z fajky. Urobil niekoľko krúžkov z dymu, no tentoraz to chlapca nerozveselilo. Len mlčky hľadel do ohňa.

Pri ohni sedeli ešte hodnú chvíľu. Keď už v ohnisku zostali len žeravé uhlíky, chlapec zaspal. Muž vstal a opatrne ho vzal na ruky. Neprebudil ho. Pomaličky ho preniesol do chatky a položil ho na malú drevenú posteľ. Keď ho prikrýval, chlapec pootvoril oči.
„Dobrú noc,“ šepol muž.
„Dobrú noc,“ odvetil chlapec.
Muž sa otočil a chcel vyjsť z miestnosti, no chlapec ho zastavil: „Ty nemáš normálny dom? Žiješ iba tu... V tejto chatke?“
Muž prikývol a opäť podišiel ku chlapcovi: „Na viac bohužiaľ nemám peniaze. Ale tým sa teraz netráp.“
„My máme peňazí dosť a veľký dom. Ak chceš, môžeš bývať u nás v hosťovskej izbe!“ povedal veselo chlapec. „Budeme sa každý deň hrať a občas pôjdeme do veľkého bazénu, ktorý máme na dvore! Alebo budeme len tak behať po záhrade. Budeme najlepší kamaráti.“
„To nepôjde. Je to trochu zložitejšie,“ usmial sa muž a na chvíľu akoby zaváhal. „Až sa vrátiš ku rodičom, budem mať peňazí dosť. Kúpim si dom a niekedy ťa prídem navštíviť.“
„Budeme kamaráti,“ šepol chlapec.
„To budeme,“ šepol muž.


---blog autora: modrepero.blogspot.sk---

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
dottie  3. 2. 2014 20:17
Sa mi to páči pekne napísané, len škoda, že všetky únosy nevyzerajú takto
Napíš svoj komentár